Keď raz otvoríš knihu svojho života...

Autor: Mária Zajacová | 2.3.2011 o 18:03 | (upravené 2.3.2011 o 18:08) Karma článku: 5,49 | Prečítané:  809x

Každý z nás je istým spôsobom autorom knihy - knihy svojho života. Denne do nej zapisujeme svoje zážitky, pocity, starosti i radosti bez toho aby sme si to uvedomovali. Je to kniha akýchsi spomienok, ktoré v nás zotrvávajú dlhé roky, ba i desaťročia. Keby ste však vedeli o tom, že začínate svojím životom písať nejakú knihu a stávate sa autorom bola by taká istá, ako keby ste ju napísali teraz, alebo by ste začali svoj život istým spôsob meniť?

Keby máte začať s písaním vedeli by ste hneď na začiatok uviesť prvú vetu? Aká by bola? Môj život bol krásny, či smutný? Veľa ľudí by začalo písať od toho zlého uhľa pohľadu, v štýle, že ich stretlo veľa zlých vecí. Ale keby máme začať písať knihu života, prvá veta by mala znieť, že ďakujeme za to, že vôbec sme. Že sme schopní knihu napísať i prečítať bez pomoci iných, že sme schopní si uvedomovať súvislosti a rozumieť tomu, čo sa píše. Máme schopnosti, ktoré berieme ako samozrejmosť a pritom sú tak vzácne. Málo ľudí je vďačných za to, že existujú a pritom je to prvá vec, na ktorú by sme si mali spomenúť.

A čo jednotlivé kapitoly? Boli by tvorené rozličnými obdobiami nášho života, či zážitkami zaradenými medzi dobré a zlé. Ale ktorou kapitolou by sme začali? Ako sme sa narodili? To si nikto z nás nepamätá. Každý z nás by začal tým, na čo má najkrajšie spomienky z detstva. Ale niektorí by začali aj tým, aké chceli mať iné detstvo, aké bolo to ich ťažké, ako ich rodičia boli prísny...ale nemala by prvá kapitola začať vďakou rodičom? Tým, že nám vôbec vytvorili rodinu, a mali sme možnosť vyrastať v rodine. Ak to aj neboli biologický rodičia, hoci i adoptívny, či starí rodičia alebo príbuzná rodina - stále to je naša rodina, vďaka ktorej sme prvú kapitolu života prežili.

Keď sa ale dostaneme do obdobia, z ktorého si najviac pamätáme, spomínali by sme na radostné ale i smutné chvíle. Na chvíle kedy nám bolo istým spôsobom ublížené. Ale nie je dôležité zamyslieť sa, či sme i my niekomu neublížili a nenapísali sme do jeho knihy života zlú spomienku, ktorá sa mu vryla do pamäte? Keby sme si spomenuli na udalosti, ktoré sa nám vryli do pamäti neurobili by sme ich teraz inak? Nezachovali by sme sa inak? Ako sa správame dnes? Čo sme v dnešnom dni urobili tak, aby sa nám to zapísalo do našej knihy života. Využili sme tento deň na to, aby sa stal pre nás podstatným, ba priam kapitolou v našej knihe?

Jednotlivé kapitoly si utvárame sami. Či už je nám ublížené, alebo dopriate. Väčšinou ale spomíname ľahšie na tie zlé chvíle. Ale čo tak zamyslieť sa nad všetkým tým krásnym čo máme? Nad naším domovom, nad našou záhradou či izbou. Veď aj to nám bolo dopriate, a aj to je to krásne. Čo tak zamyslieť sa nad kamarátmi či priateľmi? Aj tí, vytvárajú kapitoly nášho života a správaním sa k nim píšeme riadky týchto kapitol.

A čo záver? Čo by sme napísali na záver našej knihy dnes? Niektorí by napísali, že mali ťažký život plný krížov a prekážok, ale zvládli ho. A iní by ďakovali za život, hoci bol občas plný prekážok, ale bol ich, výlučne ich a bolo im dožité ho žiť v plnej svojej existencii, v plnom vedomí a slobodnej vôle. Vážme si, že sa môžeme rozhodovať, že môžeme vidieť, počuť i rozprávať, že sa môžeme usmievať a prechádzať....lebo i vďaka týmto činnostiam píšeme každodenne riadky kapitol našej knihy, knihy života...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?