Na dievča, ktorému vôbec neprekážali kvapky dažďa, naopak tvárila sa, akoby si ich vymodlila. Konečne zodvihla hlavu a so zavretými očami dovolila kvapkám, aby jej zmyli celú tvár.
Ľudia okolo len nechápavo krútili hlavami, keď videli, že on jediný zostáva stáť, pričom všetci sa pred dažďom začali skrývať. Nebol však jediný. Nikto si ju tam nevšimol. Na okraji parku sedela, konečne so vztýčenou hlavou a vychutnávala si každú kvapku, ktoré jej stekala po tvári. On sám nechápal ako si ju nikto nemohol všimnúť. Veď bola taká očarujúca....
Dážď spomalil, a akoby mu slnko rozviazalo putá na nohách začal sa približovať k nej. Nesmelo sa približoval, keď v tom vyriekla: „Nechoď ku mne, som nakazená niečím čo sa rýchlo prenáša, odíď...“ Najskôr sa zhrozil a nechápavo upierajúc pohľad na dievčinu, ktorá opäť hľadela len do zeme, podišiel bližšie a riekol: „Len si prisadnem, dobre? Ani sa ťa nedotknem, len si chcem prisadnúť....“, a nesmelo pomaly si prisadol k nej.
„Vieš....“, pomaly začala rozprávať: „sama sa za to hanbím. Vo svete sa šíri nákaza, a ja sama som už nakazená. Cítim sa strašne a bojím sa, že tým nakazím aj ľudí okolo. Kedysi pre mňa znamenali kamaráti naozaj veľa. Zaujímala som sa o to, ako sa majú, čo ich trápi a spoločne sme trávili dlhé noci rozprávaním si našich príbehov. A všetko je to fuč. Ani neviem, kde sa to a hlavne kedy sa to všetko stratilo. Prestalo ma zaujímať, čo majú nové, kde chodia a ako sa cítia. Začala som hľadať len veci a spôsoby prežívania dňa, ktoré ma robili šťastnou - ale len povrchne. Chodím na rôzne krúžky, besedy, akcie a stretávam sa stále s novými a novými ľuďmi. Hrám sa na kamarátsku, a pritom sama strácam priateľov. Už ani poriadne neviem, kde študujú či robia. Stratila som ich. Stratila som zážitky, o ktorých sme sa rozprávali týždne. Nemám komu zavolať v sobotu večer, aby sme šli von. A to len preto, že si na to spomeniem až vtedy, keď nemám s kým chatovať alebo skypovať. Stratila som svojich kamarátov, stratila som realitu a sny. Svet ma nakazil nezáujmom a starostlivosť len o seba. Cítim sa opotrebovaná svetom, náhodnými okoloidúcimi ľuďmi....cítim sa skazená a bojím sa, že nakazím aj teba. Choď radšej preč a drž si svojich priateľov, len vďaka nim a rodine budeš vždy cítiť, že žiješ. Žiadna kariéra ani technológia ti nenahradí živých priateľov.....“
On len smutne hľadel do zeme a premýšľajúc o tom, akú pravdu povedalo toto dievča premýšľal o tom, koľko ozajstných priateľov má on. V tom však začalo znova pršať, a dievča znovu zodvihlo hlavu, povolila ruky a postavila sa. V tom uvidel, ako drží v ruke ruženec. Nestihol ani nič povedať, ona to povedal za neho: „Za to, aby ľudia nestrácali priateľov...“ On ju chytil za ruku a povedal jej: „Poď so mnou, budeme kráčať spolu, a ja budem tvojím priateľom....“
