Mala 35 rokov, celý život pred sebou, no pocit, že ešte neskúsila čo znamená pocit ŽIŤ. Úspešná kariéra, dlhoročný vzťah a pocit nezávislosti už začali postupne strácať pre ňu význam. Prestala cítiť tlkot srdca, keď sa zjavil v jej blízkosti, prestala rozmýšľať nad tým, čo všetko si môže za našetrené peniaze kúpiť, a dokonca jej vyfučala z hlavy aj nezávislosť, o ktorú bojovala od pätnástich, keď začal biť otec mamu.
Necítila nič. Necítila, že by sa niekam posunula, že by niečo dosiahla, či niekým bola. Aj napriek tomu, že bola vzdelanou inteligentnou ženou, ktorá v živote nikomu neubližovala, ba práve naopak – odpustila všetkým čo ublížili jej – aj otcovi.
Zrazu si uvedomovala, že žije v akejsi obálke zlepenej tým najkvalitnejším lepidlom, ktoré ju z nej nechce pustiť von. Vlastne ani nevedela, či chce z nej odísť, zostať, alebo kričať o pomoc. Nevedela to, lebo nič necítila. Možno keby cítila zlosť, hnev na niekoho, alebo na niečo vedela by prečo chce utekať. No necítila ho. Problém bol však v tom, že necítila ani lásku, teplo či pohodu, ktorá by ju v jej obálke držala. V danom momente si nevedela uvedomiť čo alebo kto ju v živote robí šťastnou.
„Ale veď to nemôže byť správne. Mám predsa Tomáša, ktorého ľúbil a žijem s ním sedem rokov....Ľúbim ho?“, vírilo jej zrazu hlavou. Ten Tomáš, ktorý bol pre ňu dokonalým mužom jej života, s úžasným srdcom a ochotou rozdať sa pre všetkých bol zrazu pre ňu niečo úplne iné. Nie láska na celý život, tak ako si vždy myslela, hoci jej vôbec nijako neublížil....
Ani pozícia pravej ruky riaditeľa v banke jej zrazu nepripadal tým správny smerom, ktorým sa chcela v živote uberať. Hoci to bol jej detský sen, ktorý sa jej splnil do bodky – a to pritom ani nevedela, s akými sumami na účte bude disponovať, a že žiadosť o úver pri kúpe bytu nebude nikdy potrebovať. Zrazu to bolo fuč. Práca ani priateľ pre ňu akoby nič neznamenali. Cítila, že musí urobiť niečo iné. Niečo, aby sa dostala von z obálky, v ktorej sa dusila. Otvorila oči a zistila, že svet okolo nej je jedno veľké klamstvo. Že nemá lásku, ani prácu, ktorá by ju robila šťastnou, a že žije v prázdnote. Prázdnote duše – ktorú obalil vonkajší svet.
Timea sa rozhodla, že skúsi nájsť smer, smer svojho života, ktorý ju zaiste urobí šťastnou. Kúpila si nový byt a nasťahovala sa doňho sama. Kúpila si kocúra a našla si novú prácu ako redaktorka v časopise. Hoc nikdy nad tým neuvažovala, uchytila sa a ponúkli jej miesto v agentúre. Možno je to smer, ktorý ju urobí šťastnou, a možno ho bude stále hľadať ... možno ho nájde v pomoci iným, obetovaní sa iným, keď porodí dieťa, alebo nájde v sebe skrytý talent. Nevie to.
Nevie to ona sama, no vie už teraz, že už len samotným otvorením obálky začala mať pocit, že ŽIJE .......
