Naša prehnaná skromnosť, úzkosť, či nechuť niekoho otravovať, alebo naopak neskrotná pýcha, sebeckosť a predstava toho, že si všetko spravíme najlepšie aj tak sami. To sú dôvody, ktoré nás denne nútia zamýšľať sa nad rýchlym kolobehom života, v ktorom nič nestíhame, polovicu stretnutí odvoláme, a povinnosti prehadzujeme z jedného dňa na druhý. A to krásne čaro stretnutí s priateľmi ostáva znieť v tichom tóne : „Veď si zavoláme...“
Počas dní sa snažíme zo seba vydať maximum, urobiť všetko čo treba, a na konci dňa aj tak nachádzame ba priam hľadáme veci, ktoré sme nestihli. Spokojné tempo života a úsmev z náhodných stretnutí končiacich pri káve zmizol zabalený v rúšku vety : „Ponáhľam sa, nestíham...“ Tie množstvá informácii o našom živote sme zredukovali do jednoduchých viet obsahujúcich klasické klišé „Veď vieš, mohlo by byť aj lepšie...“ Keď sa tak zamyslíme nad tým, čo vlastne odovzdávame ostatným, aké informácie o nás, nie sú to zväčša starosti, trápenia, a veci ktoré „nestíhame“? Miesto toho, aby sme rozprávali o radostiach, šťastných udalostiach, ktoré nás čakajú, robíme z nich „tragédie“, kvôli ktorým nič nestíhame.
Naučiť sa prijať čas, ktorý máme denne k dispozícii, a ešte ho s uvážením dôležitosti vecí využívať je zručnosť, ktorej sa učíme po celý život. Stačí nám, aby sme videli smutné osudy ľudí okolo, alebo sa myšlienkami preniesli do ich príbehov. V tej chvíli si uvedomujeme aké je dôležité nikam sa neponáhľať, a redukovať naše starosti, no toto naše zamyslenie vždy trvá len krátku chvíľu.
Naučiť sa bezpodmienečne prijať čas, ktorý máme denne k dispozícii ako čas, ktorý nám dáva možnosti prijímania rodinnej či priateľskej lásky, ochoty pomôcť a vedieť pomôcť prijať, alebo čas, ktorý nám umožňuje popremýšľať či cesta, na ktorú sa vyberáme je správna..... je zručnosť, ktorú si osvojujeme po celý život.
Vnímať čas ako možnosť, nie ako limit....